Malthus totižto tvrdil, že s rastom príjmov a bohatstva rodín či jednotlivcov dôjde ku zvýšeniu populácie, pretože si ľudia budú môcť „dovoliť" uživiť viac detí. To by pri geometrickom raste populácie a lineárnom raste potravín malo mať katastrofické dôsledky.
Lenže klesajúci trend v pôrodnosti druhej polovice 20. storočia až do dnes nasvedčuje tomu, že to tak nie je. S najznámejším argumentom prišiel americký ekonóm a nositeľ Nobelovej ceny G. S. Becker. Ten tieto okolnosti zdôvodnil tým, že Malthus nebral do úvahy: "že ako sa krajiny stávajú produktívnejšie, čas vynaložený na starostlivosť o deti sa stáva drahší. ... teda znižuje dopyt po veľkých rodinách. Rovnako neberie do úvahy, že vyššia dôležitosť vzdelania a výcviku v priemyselných krajinách stimuluje rodičov, aby investovali viac do kvalifikácie svojich detí, čo rovnako zvyšuje náklady veľkých rodín." Tým „vysvetľuje pokles pôrodnosti s rozvojom krajiny, ... ."
Ak sa teda budeme držať Beckerových myšlienok, dostali sme sa tak od problému preľudnenia ku úplne opačnému problému. Môžeme si totiž všimnúť, že pôrodnosť klesla po celom svete pod hranicu 2,1 dieťaťa na ženu - čo je kritérium pre obnovu generácií - nielen v rozvinutých ale aj rozvojových krajinách, ako je Brazília, Thajsko či Tunisko. Poslednými veľkými „ostrovmi plodnosti" sú juhovýchodná Ázia s Indiou a Afrika južne od Sahary.
Pri zjednodušenej úvahe nám potom vychádza, že s postupnou industrializáciou sveta a s ňou spojenou klesajúcou pôrodnosťou, sa zvyšuje pravdepodobný vek dožitia a klesá úmrtnosť, čo má za následok pokles pomeru mladých ku starým obyvateľom. Tento pokles znásobuje ešte aj súčasný sociálny systém a nutnosť kapitálového pripoistenia, kde nás štát „núti" starať sa o svoju vlastnú budúcnosť, čo odradzuje od „mať deti". Toto všetko dohromady nám vysvetľuje pokles v náraste obyvateľstva a dáva otázku, kam až bude úroveň poklesu viesť?
Za týchto predpokladov si dovolím predpovedať - ak uvažujem, že dôchodkový efekt zo zvýšenia mzdy vyvolá len potrebu po voľnom čase ale stále znamená „zdražovanie" detí - že obyvateľstvo danej krajiny by smerovalo až ku hranici svojho vyhynutia. Dôchodkový efekt je totižto ekonomický pojem, ktorý popisuje, že od určitej výšky mzdy je náš príjem natoľko dostatočný, že volíme viacej voľného času na úkor práce. Štát ako celok by síce fungoval ďalej vďaka migrácii, ktorá by zaplnila chýbajúce miesta na pracovnom trhu. Imigranti z chudobnejších oblastí sveta s väčšou fertilitou by spočiatku „zásobovali" trhy pracovníkmi, lenže s postupom času by sa aj im zvyšovali mzdy, rástla životná úroveň a nakoniec by to viedlo ku zníženiu pôrodnosti.
V svetle týchto informácií, pod hrozbou katastrofických dôsledkov, sa vraciam ku myšlienkam Malthusa, ktorý práve v zmysle svojich predikcií obhajoval občasné hladomory, vojny či hospodárske krízy, za účelom zníženia populácie a nastolenia tak opätovnej rovnováhy. V mojom prípade to však bude za opačným účelom (samozrejme neobhajujem doslova vojny či krízy, len chcem poukázať na ich vplyv či účinok), a to, že hospodárska kríza vyvolá pokles v produktivite štátu, spôsobí väčšiu nezamestnanosť, všadeprítomné úspory v nákladoch a tým pádom aj pokles miezd. Nižšie mzdy predstavujú nižšie obetované náklady na deti a tým pádom vyššiu pôrodnosť. Príkladom môže byť nárast pôrodnosti v USA po krízovom období na začiatku 90. rokov minulého storočia. Navyše môžeme predpokladať, že v prípade pribúdajúcich kríz by s nimi rodičia začali kalkulovať vo svojich budúcich rozpočtoch a boli by tak viac motivovaní k väčšiemu počtu detí. U nich by potom mohli napríklad pestovať pocit lásky či previnilosti, a tak vzbudiť zodpovednosť starať sa o rodičov v starobe.
Z vyššie uvedeného nám ostáva len konštatovať, že pri raste bohatstva sme sa v tomto teoretickom vývoji až doslova ľudovo dostali „z blata do kaluže." Z hrozby preľudnenia a nedostatku potravín do strachu o samotnú existenciu ľudstva. A jedinú vidinu či záchranu „happyendu" predstavujú vojny alebo hospodárske krízy. Pri tejto predstave budúcnosti však nemôžeme ostávať pesimistickí, ale mali by sme mať na zreteli, že až čas všetko ukáže - potvrdí alebo vyvráti.
